|
Ak spočítame všetky viacnásobné dávky v celej navrhovanej očkovacej schéme, môžu mať deti, keď idú do školy, za sebou už asi 20 – 25 očkovaní, z toho väčšinu v prvých mesiacoch života. Jadrom logiky skrývajúcim sa za očkovaním je teória stádovej imunity – to znamená, že ak bude proti určitej chorobe očkovaný dostatok ľudí, tak tá choroba nakoniec vymizne. Problémom tohto typu uvažovania je však jeho despotický prístup: Odstránenie choroby je v očiach medicíny oveľa dôležitejšie ako zdravie dieťaťa, ktoré môže byť očkovacou látkou poškodené, alebo dôležitejšie ako právo človeka rozhodnúť sa, čo je pre jeho rodinu najlepšie. Ak sa rozhodnete svoje dieťa neočkovať, budete považovaní nielen za nezodpovedných rodičov, ale aj za nezodpovedného občana celého štátu.
Očkovanie je necitlivý a veľmi nedokonalý nástroj. Hlavným problémom nie je ani tak to, že vakcíny nefungujú, ale to, že fungujú náhodne. Princíp očkovania vychádza z predpokladu, že ak vstreknete jedincovi živé, oslabené alebo mŕtve vírusy, „oklamete“ tak organizmus a ten začne produkovať protilátky proti určitej chorobe, ako to robí, keď chorobu dostane prirodzeným spôsobom. Medicína ale v podstate nevie, či účinok očkovacej látky vôbec nejaký čas pretrváva. Všetko, čo môžu bežné vedecké štúdie dokázať (pretože sa robia len krátky čas), je to, že vakcíny spôsobujú tvorbu protilátok v krvi. Takže sa stane len to, že očkovacia látka účinne zvýši nad merateľnú hranicu protilátky proti jednotlivému infekčnému ochoreniu, ale len na krátke časové obdobie. Dokonca aj keď zvýši hladinu protilátok neobmedzene, nemusí to mať nič spoločné s ochranou jedinca pred chorobou na dlhší alebo len krátky čas.
V skutočnosti prítomnosť protilátok v krvi nemusí byť jedinou cestou, ktorou organizmus rozpoznáva infekciu a bráni sa chorobe. Veľký počet ľudí, ktorí prekonali napríklad záškrt, nikdy proti tejto chorobe netvoria protilátky. Jedna správa uvádza, že protilátky proti osýpkam sa našli v krvi len jedného zo siedmych očkovaných detí, ktoré potom túto chorobu prekonali – protilátky netvorili ani po infekcii, ani po chorobe samotnej.
Verejné laboratórium v Londýne zistilo, že štvrtina darcov krvi vo veku medzi 20 – 29 rokov mala nedostatočnú imunitu proti záškrtu aj v prípadoch, že väčšina z nich bola v detstve očkovaná. Tento pomer sa vo vekovej skupine darcov od 50 do 59 rokov zdvojnásobil.
Mýtus č.1
Úspech očkovania je len domnelý. Ako sa zlepšujú zdravotnícke opatrenia a hygiena, bytová výstavba, zdokonaľuje sa výživa a izolácia chorých, tak sa radikálne znižuje incidencia a počet úmrtí na mnohé infekčné choroby, ale pretože bolo zastavené očkovanie, trvá medicína na tom, že očkovacie látky sú pre likvidáciu týchto chorôb jediným významným činiteľom.
Uvedieme príklad: Po roku 1871 odmietlo mesto Leicester vakcináciu predovšetkým preto, že vysoký počet nových prípadov pravých kiahní a veľká úmrtnosť na ne v roku 1870 presvedčila obyvateľstvo, že očkovanie nie je nič platné. Pri ďalšej epidémii v roku 1892 sa Leicester spoľahol len na vylepšené hygienické opatrenia a karanténu. Zaznamenal potom len 10 prípadov a 1 úmrtie na 100 000 obyvateľov v porovnaní s mestom Warrington, kde bolo šesťkrát toľko prípadov a jedenásťkrát väčšia úmrtnosť ak v Leicestri, aj keď vo Warringtone bolo 99 % populácie očkovanej.
Aj skúsenosti zo Sierra Leone svedčia o tom, že za koniec s pravými kiahňami nie je zodpovedné očkovanie. Na konci šesťdesiatych rokov mala Sierra Leone najvyšší výskyt pravých kiahní na svete. V januári 1968 sa začala v krajine kampaň za eradikáciu (fytopatologické opatrenie na zničenie choroboplodného organizmu s jeho rastlinným hostiteľom) a tri zo štyroch ťažkých prípadov boli zvládnuté správnou diagnózou a izoláciou postihnutých ľudí, bez akéhokoľvek očkovania. O pätnásť mesiacov neskôr zaznamenala táto oblasť posledný prípad pravých kiahní.
Na vakcínu proti detskej obrne každá vláda pyšne poukazuje ako na definitívny dôkaz, že sa hromadné očkovacie programy osvedčujú. Napriek tomu doktor Bernard Greenberg, vedúci katedry bioštatistiky na škole verejného zdravia Univerzity Severnej Karolíny sa netají tým, že po zavedení hromadnej imunizácie sa počet prípadov detskej obrny v rokoch 1957 a 1958 o 50 % zvýšil a že medzi rokmi 1958 a 1959 to bolo už 80 %! V piatich štátoch Nového Anglicka sa počet prípadov detskej obrny v rokoch 1954 a 1955 zhruba zdvojnásobil potom, čo bolo zavedené očkovanie. Uprostred paniky okolo obrny v päťdesiatych rokoch, kedy sa vyvíjal tlak na nájdenie nejakého zázračného riešenia, boli však štatistiky zdravotníckych úradníkov manipulované tak, aby vznikol opačný dojem. Jednou takou cestou bolo pomenovanie starej choroby novým pojmom – namiesto obrny to bola „vírusová alebo aseptická meningitis“ alebo „cocksackie virus“.
Mnohým očkovacím programom sa prisudzujú zásluhy na procese, ktorý je prirodzenou vlastnosťou priebehu chorôb – rozšíriť a stiahnuť sa. Nielenže sa vede nepodarilo potlačiť detskú obrnu a tuberkulózu, ale obe choroby sa dokonca pred mnohými rokmi rozhodli, že opäť naberú dych a teraz prežívajú návrat – tuberkulóza v mnohých západných krajinách, detská obrna v početných oblastiach Kanady a záškrt v Rusku a na Východe.
Mýtus č.2
Choroby, proti ktorým sa očkujeme, sú smrteľné
Veľký počet chorôb, proti ktorým sa dnes očkuje, zdravo živené deti s dobrým imunitným systémom skutočne na živote neohrozuje. Ani detská obrna nie je ten smrteľne nebezpečný vrah, ktorý sa z tejto choroby vždy robil. V skutočnosti je väčšina prípadov detskej obrny úplne neškodnou infekciou.
Mýtus č.3
Vakcíny vás budú pred týmito chorobami chrániť
Slabina tohto tvrdenia je v tom, že predpokladá, že vakcíny naozaj zaberajú. Pozrime sa napríklad na čierny kašeľ – väčšina štúdií jednoznačne dokazuje, že choroba postihuje najmä deti, ktorým skončilo preočkovanie trojitou vakcínou. A ani u najmenších detí nebola dokázaná žiadna ochrana získaná očkovaním. To isté platí aj pre tetanus a záškrt. Američanmi financovaný prehľad o vakcíne dokonca uzavrel, že očkovacia látka proti záškrtu „nie je tak účinným prostriedkom, ako by sme mohli očakávať“. A čo sa týka tetanu, tak americký poradný zbor, ktorý posudzuje očkovacie látky upozornil, že kvalita vakcín „významne kolíše preparát od preparátu“.
K detskej obrne môžeme povedať, že sa vedci začínajú zhodovať na tom, že nás sklamala jedna z veľkých nádejí, ktoré sa vkladali do používania živej vakcíny. V prípade vlastného ochorenia žije vírus v črevách a nespôsobuje nič viac, než bežnú infekciu. Problémy nastávajú vtedy, keď začne cestovať do krvného obehu a dostane sa do nervového systému, kde sa môže stať príčinou ochrnutia. Existuje veľa dôkazov o tom, že očkovacia látka proti detskej obrne zlyháva. Veľa zo súčasných epidémií sa vyskytuje viac v očkovaných než v neočkovaných populáciách.
|
Mýtus č.4
Vedľajšie účinky vakcín sú vzácne a väčšinou mierne
Rovnako ako neexistuje nič také ako bezpečný liek, neexistuje ani bezpečná očkovacia látka a práve začíname zápoliť s problémom, do akej miery nám môžu jednotlivé vakcíny uškodiť.
Doteraz najvýznamnejšie a najrozsiahlejšie štúdie o očkovaní, vykonané Strediskom pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC), najvyššieho amerického vládneho orgánu pre infekčné choroby, bola potichu odovzdaná hŕstke vedcov bez akejkoľvek publicity či uvoľnenia pre tlač, a to na chôdzi poradnej komisie pre očkovanie detí vo Washingtone 9. septembra 1994.
CDC uviedla 34 závažných vedľajších účinkov očkovania v celej škále od astmy, postihnutia krvi, infekčných chorôb a diabetu až po neurologické poškodenia vrátane meningitídy, detskej obrny a straty sluchu. Záchvaty, kŕče a mdloby, ktoré nasledujú po vakcinácii proti osýpkam a čiernemu kašľu, sú už jedným z najbežnejších ochorení detského veku a odhadom postihujú jedno z 20 detí, čiže 5 %. O vakcíne proti čiernemu kašľu je už dlho známe, že je úplne jasne nebezpečná. Zo všetkých nežiaducich reakcií na očkovanie, ktoré sa teraz hlásia Americkému systému hlásenia nepriaznivých udalostí spojených s očkovaním, je prevažná väčšina z nich spôsobená práve touto vakcínou. Tento systém bol ustanovený Nariadením o náhradách škôd vzniknutých očkovaním, americkým zákonom, ktorým sa potvrdzuje, že očkovanie má aj vedľajšie účinky, a pomocou ktorého bol zorganizovaný systém, ktorý poskytuje odškodné ich obetiam. Znie to možno neuveriteľne, ale bezpečnosť látky proti čiernemu kašľu nebola nikdy náležite dokázaná a napriek tomu bola podaná miliónom mamičiek.
V dôsledku mnohých svetových štúdií, ktoré dokazujú to isté, vyradilo Švédsko, Nemecko a Japonsko túto očkovaciu látku zo svojich riadnych očkovacích schém. Lekársky inštitút o očkovacej látke proti tetanu vo svojej štúdii o poškodených z očkovania uzavrel, že táto vakcína môže spôsobovať vysokú horúčku, záchvaty kŕčov, bolesti, poškodenia nervov, smrteľný anafylaktický šok, degeneráciu nervového systému a syndróm Guillian-Barre (akútne zápalové poškodenie nervov, dôsledkom ktorého je ochrnutia končatín a poruchy zmyslov). Ďalším problémom tejto tzv. „bezpečnej“ vakcíny je encefalitis a poškodenie vnútorného ucha.
Ani vakcíny proti osýpkam, mumpsu a ružienkam nie sú zďaleka bezpečné – vznikajú neurologické komplikácie, záchvaty kŕčov, nebezpečenstvo encefalitídy, horúčky, bolesť očí, únavový syndróm a ďalšie.
Hlavný a veľmi závažný problém vakcíny proti detskej obrne spočíva v tom, že vírus sa môže v čreve geneticky adaptovať, zmeniť svoju virulentnú formu a môže spôsobiť paralytický typ detskej obrny ako u svojich príjemcov, tak aj u tých, s ktorými prišiel očkovaný v poslednom čase do styku. V súčasnosti sú v Británii a v Spojených štátoch prípady detskej obrny skutočne spôsobené jedine očkovacou látkou, a to najmä u tzv. kontaktov – prarodičov, rodičov alebo súrodencov, ktorí sú nejakým spôsobom na detskú obrnu vnímaví.
Okrem nebezpečenstiev, ktoré vyplývajú z jednotlivých očkovacích látok, vyplývajú najnovšie odhalené ťažkosti z očkovania všeobecne z toho, že vakcíny samy prinášajú nové ochorenia. Ak sa necháte naočkovať oslabeným alebo usmrteným vírusom, môže to spôsobiť vývin vírusového „mutanta“ alebo celkovo podnietiť jeho rozmnoženie v populácii. Na vysvetlenie – odhaduje sa, že tri percentá novorodencov, ktorí sa narodia matkám očkovaným proti hepatitíde typu B, ochorejú pozmenenou formou tejto infekčnej žltačky.
Ďalší problém so zmutovanými vírusmi je ten, že sa často nedajú zistiť pri vyšetrení darcov krvi, takže sa táto nová forma hepatitídy môže prenášať darovanou krvou. A, samozrejme, tieto vírusy môžu nakaziť aj jedincov, ktorí sú očkovaní. Likvidácia jedného vírusového kmeňa môže podnietiť rozmnožovanie iných jeho foriem. Presne to sa stalo s vakcínou proti meningitíde Hib. Ďalšia závažná skutočnosť, ktorú si lekári uvedomujú je, že infekcia akéhokoľvek druhu (vrátane očkovania) môže zvýšiť riziko vzniku detskej obrny. H. V. Wyat z katedry verejného zdravotníctva Univerzity of Leads bol jeden z prvých, ktorý sa zaoberal podivnou súvislosťou medzi akýmikoľvek viacpočetnými injekciami, ktoré sa podávajú malým deťom, predovšetkým penicilínu a nástupom detskej obrny. Wyat tiež verí, že riziko môže byť kumulatívne – t. j. že viacpočetné injekcie môžu po čase zvýšiť nebezpečenstvo, že dieťa niekedy v budúcnosti dostane obrnu. Wyatove tvrdenia poskytujú námet na zamyslenie o pôvode veľkých epidémií v minulom storočí, ktorým mohlo pomôcť zavedenie a rozšírenie očkovania a injekcie penicilínu.
Očkovacie látky, najmä proti osýpkam a tuberkulóze, sú tiež spájané so súčasnou epidémiou myalgickej encefalomyelitídy (ME), známej ako únavový syndróm, predovšetkým detí.
Prieskum lekárskej literatúry poskytuje zdrvujúce dôkazy o tom, že množstvo vakcinačných programov nás necháva v oveľa horšom stave v akom sme boli pred očkovaním.
Po 30 rokoch spôsobila osýpková vakcína desivé zmeny priebehu choroby – premenila ich na chorobu dospelých a tých najmenších detí a ponechala nás bez dostatočnej imunity, ktorú by sme mohli odovzdávať svojim deťom. Navyše nám teraz zostal značný počet detí poškodených očkovacou látkou. A to netušíme, čo nám je v skutočnosti skryté.
Generácie detí s nedostatočnou imunitou môžu vyrásť na dospelých, ktorí nemajú placentárne protilátky, ktoré by odovzdali svojim deťom a tie môžu preto dostať osýpky v dojčenskom veku, kedy by mali byť normálne chránené matkinými protilátkami. Jedna štúdia ukázala, že mladé ženy, ktoré už boli očkované, majú nižšie hladiny protilátok ako ženy staršie.
Namiesto očkovania detí s väčším rizikom závažného priebehu osýpok sú vhodné menej drastické opatrenia ako je očkovanie – podávanie vitamínu A. Navyše, vitamín A poskytuje ochranu aj proti vírusom príbuzným detskej obrne.
Úplne najlepšou ochranou pre dieťa je čo najdlhšie obdobie dojčenia. Vďaka Bohu sa už dnes, po niekoľkých desaťročiach potláčania dôležitosti dojčenia, zasa mladým matkám odporúča ich dieťa dojčiť tak dlho, ako je to len možné. Okrem toho môžete vlastné dieťa ochrániť pred mnohými detskými chorobami plnohodnotnou stravou. Plnohodnotnou stravou sa rozumie strava „živá“ – teda taká, ktorú pripravíte dieťaťu z čerstvých surovín. Žiadne denaturované detské výživy, hotové kašičky, smotanové krémiky, nič z bielej múky, žiadny cukor a žiadne kravské mlieko. Taká strava síce ušetrí matke čas, ale nenávratne zničí zdravie a imunitný systém dieťaťa. Klamlivé reklamy síce tvrdia pravý opak, ale správna a milujúca matka vie svoje...
|
